Kto som?
Kto som?
Jednoduchá otázka, na ktorú sa dá odpovedať veľmi jednoducho, záleží však na tom, ako sa na tú otázku človek pozrie a ako ju pochopí.
Pod touto otázkou môžu ľudia myslieť naše meno, našu osobnosť, naše povolanie, ale niekedy sa nájdu aj ľudia, ktorých zaujíma to, kto je vo vnútri nás, kto sme v skutočnosti. Nie všetci sme na povrchu takí, akí sme vo svojom vnútri a málokedy ukazujeme svoje vnútro.
Nebudem tu rozprávať o tom, ako sme každý vo svojom vnútri krásni a podobne, pretože to nemusí byť pravda. Samozrejme, musia tu byť aj ľudia, čo sú vo vnútri zhnití a odporní.
Ale to som sa zase dostala ďaleko. Vrátim sa pekne na začiatok, na otázku kto som?
Ja som komplikovaná osoba. Jednoduché a stručné, že? Ale obávam sa, že nie výstižné a ani dostačujúce.
Čo tak začať s tými "oficiálnymi" vecami? Nikomu to nevadí? Fajn, tak ide sa na to.
Volám sa Lívia, mám 17, som na strednej škole. Mám mladšieho brata a psa (to by asi tak mohlo stačiť k tým základným veciam).
Písaniu poviedok a všetkému, čo s tým súvisí, sa venujem už... no už to budú aj štyri roky. Páni, to by som si nepomyslela, že je to tak dlho, keby som sa nad tým teraz hlboko nezamyslela. Začalo to v prvom ročníku na strednej. Písala som si svoj príbeh, ktorý je teraz zastrčený niekde veľmi hlboko v mojej skrini. Celkom si ho ešte pamätám, mal asi 22 strán (veľkosť A4) a písala som ho ručne.
Nevedela som sa sama so sebou dohodnúť na mene hlavného hrdinu. Najprv to bol Daniel, potom som ho označovala pracovným menom Neznámy, a potom som to zmenila na Nikolas. Odvtedy som ale nenapísala ani čiarku. Snažila som sa to aj prepisovať, ale skončilo to biedne. Ak niečo na písaní poviedok nenávidím, tak je to práve prepisovanie z papiera do počítača. Skoro vždy píšem najprv na papier a až potom to prepisujem, trvá to síce dlho, ale má to aj vyššiu kvalitu, ako keby som to mala rovno písať do PC a zároveň mi napadá toho oveľa viacej, keď mám v ruke pero a pred sebou čistú stranu. Ale to už som odbočila.
Po tomto som sa cez všemožné fanúšikovské stránky na Facebooku dostala na stránky s fanfiction, konkrétne to boli stránky na Twilight Ságu. Neuveríte, ale strašne dlho mi trvalo, kým som zistila, čo znamená slovo fanfiction. Po určitom čase som si povedala, že aj ja by som niečo také vedela robiť a tak som si zažiadala o práva a keď som ich dostala, zbúchala som rovno prvé tri kapitoly mojej úplne prvej FF poviedky a poslala.
Dopadlo to tragicky. Vrátili mi ju, lebo bola strašne krátka - nemala ani 500 slov a mala som v nej more chýb. Čo by ste tiež čakali, bola to moja prvá. A tak som na niekoho odporučenie, už si ale nepamätám čie, dopísala k prvej kapitole prológ asi o 200 slovách. Následne to vyšlo.
Ohlasy neboli nič moc, asi taký priemer. Ale objavila sa tam jedna osoba, ktorá mi v tej dobe veľmi pomohla.
Napísala mi, pre mňa v tej dobe, neuveriteľne dlhý komentár. Plný veľmi nápomocných rád, ktoré som si vzala k srdcu a zobrala ich vážne. Podľa toho som aj prepísala trochu tretiu kapitolu a štvrtú som už napísala úplne podľa tých rád. Trvalo to síce veľmi dlho, teda dlhšie, ako tie predtým, ale podarilo sa mi to napísať.
A takto to išlo kapitolu za kapitolou a potom som už rozbehla iné poviedky. Ale všetko doteraz iba vo fandome Twilight, čo boli jediné poviedky, ktoré som čítala.
Potom dákou záhadou som sa dostala k slash poviedke na Harry Pottera. Bol to konkrétne pár Draco a Harry. Celkom sa mi to páčilo aj keď to bolo niečo, čo som do tej doby vôbec nepoznala a ani som v tej dobe nevedela, čo to slash je. Tak som si do Googlu zadala Harry Potter fanfiction a už som len prechádzala stránky. Prvú, ktorá sa mi ukázala, som otvorila a išla som rovno k poviedkam 18+. Jednu som si vybrala a tak neskutočne ma chytila ako v tej dobe už dlho žiadna iná. Prečítala som ju za dva dni, nevedela som sa od nej odtrhnúť. A potom prišiel Elyzejský klíč kapitola sama o sebe. Dva dni bez prestávky. Ešte šťastie, že som bola vtedy chorá.
A tak som sa dostala k fandomu Harry Potter. A tak podobne som sa potom dostala k ostatným fandomom.
Ale to už som sa strašne rozpísala a o tom som ani písať nechcela. Teda nie určite teraz, možno niekedy inokedy.
Teraz sa pekne vrátim k otázke kto som?
Možno by to ostatní o mne nepovedali, ale ja si to o sebe myslím.
Som mrcha. Som lenivá. Občas som paranoidná. Som neustále duchom neprítomná. Som tichá. Som sarkastická. Som záškoláčka. Som sebakritická.
Existuje ešte veľmi veľa vecí, ktoré by som mohla napísať. Som... Ale teraz ma toho viacej nenapadá.
Myslím, že časom z mojich blogov prídete na ďalšie moje vlastnosti. Nateraz ale už končím.
Ak by ste mali záujem o to, aby som napísala príspevok na dáku tému, stačí ju len napísať do komentáru a ja sa na to pokúsim niečo napísať.
Ahojte!